Politika

Hoci meno budúceho prezidenta či prezidentky zatiaľ nepoznáme, súdiac podľa mien kandidátov a kandidátok ašpirujúcich na miesto v Prezidentskom paláci môžeme s istotou povedať, že žiaden budúci Emmanuel Macron medzi nimi nie je. Pri návšteve francúzskeho prezidenta táto skutočnosť azda ešte viac udrela do očí, než sme si ju doteraz pri rôznych bizarných kandidatúrach dokázali pripustiť. Keby na našich politikoch uľpelo aspoň niečo z jeho odlesku, bola by politická scéna výrazne kultivovanejšia. (Ale o tom potom.)

Smer svojho kandidáta zatiaľ nepostavil, sľubuje však silného favorita, a ten môže preferencie kandidátov celkom zmeniť. No kým tak neurobil, posledný prieskum Focusu dáva najväčšie šance šéfovi diplomacie Miroslavovi Lajčákovi – ktorý však doteraz kandidovať odmietal a stále nepovedal, že kandidovať bude – a hneď za ním šéfovi parlamentu Andrejovi Dankovi. Obaja reprezentujú terajšiu vládnu koalíciu, no zároveň tiež odlišné zahraničnopolitické postoje. Danko síce oficiálne drží líniu a deklaruje podporu NATO, ale jeho sólové zahraničnopolitické excesy sa stále viac vzďaľujú programovému vyhláseniu vlády. Únosnú mieru prekročili až natoľko, že ich, inokedy tolerantný Lajčák, nemohol nechať nepovšimnuté.

„Chcem jasne povedať, že nerozumiem tomu, prečo pán predseda parlamentu až takýmto spôsobom cítil potrebu vyznávať lásku človeku, ktorý je na sankčných zoznamoch. Vybočilo to z rámca, ktorý považujem za zahraničnopolitickú líniu Slovenskej republiky,“ nešetril nezvyčajne ostrou kritikou na adresu prvého muža parlamentu, keď sa ten na Facebooku pochválil spoločnou fotografiou so šéfom ruskej Dumy Viačeslavom Volodinom zo sankčných zoznamov EÚ. A keď Danko naposledy vyznával lásku maďarskému premiérovi a fantazíroval, že by chcel vo voľbách zabojovať „s tvrdým programom centralizácie moci“ podobným Orbánovmu, „s tvrdým programom toho, že sa tu urobí poriadok“, stalo sa to zámienkou pre odchod zo Smeru pre Mareka Maďariča.

Pohľad na doterajšie zákonodarné Dankove aktivity napovedá, že ide skôr o sériu bizarností. Jeho trináste platy fungujú len na papieri, návrh na odvody pre obchodné reťazce čelí ostrej kritike obchodníkov a cestovné poukazy neakcpetujú tí, ktorí ich majú zo zákona povinne poskytovať, teda zamestnávatelia. Keď zvážime čudné nápady, ktoré Danko v parlamente presadil a ešte presadí, je oveľa potrebnejší a užitočnejší pre koaličných partnerov ako pre spoločnosť. Navyše, ak k tomu pridáme jeho dobrodružné výlety do sveta zahraničnej politiky, potenciálne je aj najviac škodlivý pre Slovensko. No paradoxne, ako vraví Maďarič, aj najviac udáva tón, pretože ak chcú partneri zo Smeru a Mostu-Híd dovládnuť, kývnu mu na všetky jeho legislatívne fantázie, hoci musia vidieť, že ide o nezmysly.

Danko fotkami s Volodinom zatiaľ len útočí na potenciálnych voličov, keďže na päty mu šliape Kotlebova ĽSNS. Zároveň sa hrá na pekného, keď chce zákonom obmedziť extrémizmus. Pre istotu to rozohráva na všetky strany. Ak by sa však v budúcnosti riadením osudu predsa len udomácnil v Prezidentskom paláci, mohol by obraz Slovenska reálne poškodiť. Samozrejme, pokiaľ by v záujme naplnenia svojich kariéristických vízií neurobil zásadný obrat a nezačal by sa správať konzistentnejšie. Napokon, pre uspokojenie jeho márnomyseľnosti je prezidentská funkcia bez podstatnejších kompetencií, ale s možnosťou predvádzať sa, ideálna. No keď dáme do kontrastu jeho verejné vystúpenia s úrovňou francúzskeho prezidenta, Emmanuel Macron z Danka nikdy nebude.

Ak by sa však čisto hypoteticky rozhodol už teraz o miesto v paláci zabojovať a ocitol sa v druhom kole prezidentskej voľby so Štefanom Harabinom alebo s kandidátom Smeru – pre časť voličov z princípu neakceptovateľným – ešte by mu mnohí z núdze dali svoj hlas. Predstava Andreja Danka v Prezidentskom paláci ako neriadenej strely teda nie je celkom nereálna.